SKVELÁ NEDEĽA V SADE JANKA KRÁĽA

Keď som hľadala vhodný prívlastok pre ostatnú nedeľu, nenapadlo mi nič iné ako „skvelá“. Lebo presne taká bola a to v mnohých smeroch.

Ale poďme pekne od začiatku.

Ešte v máji sme dostali ponuku prezentovať náš šport na podujatí, ktoré malo byť súčasťou Európskeho týždňa športu. Ponuku sme prijali a o pár mesiacov sme sa ocitli v Sade Janka Kráľa. Teda najprv som sa tam ocitla len ja sama v sprievode môjho 11 ročného syna. Keď sme podľa inštrukcií zastavili na parkovisku pri reštaurácii Leberfinger, zúfalo som pozerala na druhú stranu parku a rozmýšľala som, ako tam prenesieme naše veci. Nemyslím tým teraz nepotrebné veci, ktoré väčšinou ženy všade so sebou nosia, ale ťažké stoly na pretláčanie a ďalšie pomôcky, ktoré mali súžiť k prezentácii pretláčania. Moju dilemu však rýchlo vyriešil usporiadateľ, ktorý mi po krátkom telefonáte poslal dvoch silných chlapov. A tak sme s ich pomocou všetko preniesli na naše stanovisko. To je skvelé pomyslela som si, tešiac sa, že sme to so synom nemuseli nosiť sami. Naše stanovisko bolo na slnečnej strane a už od skorého rána tam bolo príjemne teplo. Po tých pár studených dňoch, čo sme mali za sebou, to fakt potešilo. Na stanovisku nás okrem slniečka čakal drevený stánok s označením „pretláčanie“ a letáky s krátkou propagáciou našej organizácie, ktoré pre nás vytlačil usporiadateľ.

Skvelé pomyslela som si zase. A s úsmevom som sa pustila do skladania stolov na pretláčanie.

Po pár minútach prišiel prvý pomocník, rozhodca a pretláčač telom i dušou, zakladateľ AWK Dobrá Voda Ivan Gregorička. Robota išla hneď rýchlejšie. Ešte sme ani nemali všetko dokončené a už prichádzali prví zvedavci. A po nich akoby sa roztrhlo vrece s ľuďmi a tí prichádzali a odchádzali a zase prichádzali noví a noví. A všetci chceli všetko vedieť a samozrejme aj poskúšať. A ja som sa len usmievala mysliac na to, aké je to skvelé, že sa o náš šport zaujíma toľko ľudí.  Keď som v diaľke zbadala, ako sa k nášmu stánku blíži naša juniorská reprezentantka a členka AWK Trnava Rebeka Martinkovičová, veľmi som sa potešila, lebo pomoc sa veru zišla. Ale ešte viac sa potešili ľudia naokolo, lebo pretláčať sa s juniorskou majsterkou sveta sa nepodarí len tak každému. A tak zástupy ľudí pribúdali a pretláčali sa úplne všetci. Malí s malými. Malí s veľkými. Mamy a tatovia. Babky a dedkovia. Celé rodiny tu zvádzali zápasy a verte, či neverte výsledok zápasu nebol vždy jasný. Ľudia sa dokonca vracali na „rematch“, teda opakovaný zápas, v túžbe zmeniť výsledok z predchádzajúceho zápasu. No a boli tu ešte „merači síl“, ktorí až po súboji s Rebekou pochopili, že náš šport nie je len o hrubej sile ale aj o technike a taktike. Prišiel aj 110kg vážiaci muž, bolo vidno že športuje, a s úsmevom sa postavil za stôl. Po zápase sa usmievala už len Rebeka a pán neveriacky krútiac hlavou a s veľkým rešpektom odchádzal od stola. A mne opäť prebehlo hlavou „skvelé“, toľko ľudí vidí, že nie sme len krčmový šport a že na to, aby naši športovci dosiahli najvyššie méty, musia drieť a odriekať si veľa vecí.

Poobede prišla ďalšia posila, tento krát z AWK Požiarnik Kráľová pri Senci  Dagmar Petrová a Monika Mináriková. Veru aj oni mali čo robiť, lebo prílev ľudí vôbec neutíchal a my sme chceli náš šport priblížiť naozaj všetkým, ktorí oň prejavili záujem.

A keď sme už unavení začali rozkladať stoly, bolo dosť náročné skutočne odísť, lebo záujemcov o pretláčanie sme mali až kým sme stoly doslova neuniesli.

Skvelá akcia pomyslela som si sediac už v aute na ceste domov. Organizačne výborne zabezpečená a s jasným cieľom priviesť ľudí k športu. Takmer štyridsať športov a my sme boli tam!  Skvelé!! Nemyslíte?

-maj-

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top